Špecifická generácia, ktorej som súčasťou, v podstate nezažila komunizmus. Títo ľudia (dnes vo svojich dvadsiatich+ rokoch) sa narodili buď tesne pred revolúciou, alebo ešte nie na Slovensku. Matne si z telky pamätajú kabarety Milana Markoviča, L+S, politickú satiru. Poznajú protagonistov či pesničky, no nedostali sa do hĺbky, keďže boli v detskom veku. Niektorí umelci z toho obdobia tvorili ďalej, niektorí sa odmlčali, iní nás opustili. Je tu však jeden slovenský, medzinárodne významný hudobný skladateľ, ktorého ste za posledné roky možno zaregistrovali aj vďaka internetu. Sme v situácii, keď osobnosť aktuálne registrujeme, ale vďaka pomerne neznámej minulosti a súvislostiam poznáme len matne. Peter Breiner po páde socializmu emigroval za oceán. Roky sme ho nemali na očiach. Posledné tri roky sa o niečo častejšie vyskytoval aj na Slovensku, aby nás potešil svojou tvorbou a koncertami. Rozprávala som sa s ním o živote, minulosti, postrehoch a potešeniach. Príjemné čítanie.

Narodili ste sa v Humennom. Aké sú vaše spomienky na detstvo? Ako ste trávili čas?

Z detstva si toho veľa nepamätám, okrem častého hrania na klavíri. Do hudobnej školy som začal chodiť skôr, ako som nastúpil na základnú. Mal som 4 alebo 5 rokov. Veľmi sa mi tam páčilo, mal som obľúbeného učiteľa –  pána Fecuru. Trávil som tam veľa času. Naši ma vždy hľadali: Kde je to decko? …asi zase šlo do hudobnej školy.

Dokedy ste boli vo svojom rodnom meste?

V Humennom som bol do 14-tich. Na Konzervatórium v Košiciach som začal chodiť, keď som mal 10 rokov. Vždy v stredu ráno o 6:00 som šiel na stanicu, odcestoval do Košíc, tam som mal niekoľkohodinovú hodinu klavíra a poobede, o 16:42 som cestoval rýchlikom naspäť do Humenného. Takto som fungoval od 10-tich do 14tich rokov, každý týždeň. Sám. Keby sa to stalo teraz v USA, tak ma rodičom zoberú a dajú do náhradnej výchovy.

Veľký chlapec.

Tak veru. Od 14-tich do 17-tich som už študoval normálne, ako denný študent konzervatória. Klavír, a neskôr aj skladbu a bicie. V 17-tich som začal študovať skladbu na VŠMU v Bratislave. Od 14-tich som žil v Košiciach ,,on my own“ na priváte, takže presun bol prirodzený.

Aké bolo štúdium v Bratislave?

Škole som nevenoval veľkú pozornosť. Nemal som ju v úmysle ukončiť. Počas štúdia som zistil, že to nemá význam.

Prečo?

Lebo ma tam okrem dobrého remesla, ktoré som dostal od Moyzesa, takmer nikto nič nenaučil. Bolo to užitočné, čo sa týka spoločenského života, kolegov, bol som  v styku s muzikou… ale nebolo to primárne cez školu. Najlepší profesor, ktorého som mal, Hansi Albrecht, ma vôbec neučil. Učil violistov a komornú hru, ja som bol skladateľ. Napriek tomu som s ním bol najviac – chodieval som k nemu domov. V lete som tam občas aj býval.

Keď ste školu nepovažovali za ultimátnu záležitosť, kde ste sa zdržiavali, s kým ste trávili čas?

Pracoval som v rozhlase ako hudobný režisér. Tam som trávil najviac času a bola to výborná škola! Za ten čas som spoznal obrovské množstvo hudby. Keďže som bol režisér nahrávky, musel som poznať partitúry najlepšie zo všetkých. Bleskové štúdium partitúr je neoceniteľná dirigentská škola. Žiaden dirigent nevie, že by mal byť hudobným režisérom, než sa stane dirigentom. A hral som. Všetko a všade, džez, klasiku, pop, folklór. Vrátane hrania po baroch a založenia vlastnej kapely.

Ale štúdium ste predsa len dokončili.

Áno, po siedmich rokoch – ako vravím, nechcelo sa mi do toho. Museli sme dokonca skladať štátnice z marx-leninizmu. Rok som musel čakať. Podarilo sa mi to vďaka tomu, že to vtedajší rektor VŠMU – Miloš Jurkovič zariadil. Som mu za to dodnes vďačný. Mne by to bolo jedno, no moja matka by bola veľmi nervózna, keby som školu nedokončil. Malo to aj svoju výhodu.  O rok kratšiu vojenskú službu.

Kam?

Do Vojenského umeleckého súboru.

Nebol tam aj Julo Satinský?

Bol, ale predo mnou.

V poslednej zbierke v jeho listoch (Listy Oľge, pozn. autora) dosť podrobne opisuje, ako tam s Lasicom počas vojny fungovali a tvorili, chodili na zájazdy. Ako ste čas na vojne trávili vy? Ako fungoval taký súbor?

Neviem. Ja som varil kávu.

Vôbec ste umelecky počas toho roka netvorili?

Napísal som 2-3 pesničky, ktoré súbor hral na zájazdoch. Bol som prijatý ako asistent korepetitora. Veľmi skoro zistili, že tam nemám čo robiť, tak mi pripadla funkcia variča. Predtým, než môj kamarát Jano Štrasser prišiel do roboty ako civilný zamestnanec, som vždy uvaril kávu. Keď mal umelecký vedúci VUSu, môj skladateľský kolega, Milan Novák, chuť sa opiť počas dňa, mal parťáka. To boli moje ,,vojenské funkcie“.

Nevenovali ste sa ani sebe?

Samozrejme, čítal som, písal som. V tom roku sme napísali s Jánom Štrasserom muzikál. Mal premiéru na Novej scéne, aj 7 repríz, kým ho nestiahli. Volal sa ,,Brzdy“. Bol to Shakespeare presadený do socialistickej spoločnosti.

Čo ste mali v pláne po vojne?

Po vojne som si myslel, že nastúpim do zamesnania ako rozhlasový režisér na plný úväzok, ako interný zamestnanec. Dovtedy som bol len externista. Vedúci hudobnej redakcie, môj ďalší kolega – skladateľ, mi oznámil, že Ministerstvo vnútra si neželá, aby som bol zamestnaný v Slovenskom rozhlase a  môžem si trhnúť nohou. Zistil som, že som nezamestnateľný.

Potom som ešte dva mesiace pracoval ako hudobný režisér v OPUSE, čo tiež nevyšlo. Následne som dostal ponuku ísť prednášať na Wayne State University v USA, ale tam, po intrigách a falošných listoch išiel namiesto mňa zaslúžilý umelec, ktorý dnes usilovne moralizuje. Tak som zobral najbližšiu ponuku a šiel som hrať do Brna. Asi 2 a pol roka som hral v Big Bande Gustava Broma (v rokoch 1983-1984 ) . Odvtedy som na voľnej nohe a nikdy som nebol zamestnaný. Ani minútu.

Kedy padlo rozhodnutie odísť zo Slovenska?

Prišla revolúcia. To bola tá chvíľa, keď som mohol odísť zo Slovenska bez toho, aby tu komunisti drbali mojich rodičov, priateľov a všetkých pozostalých. Tak to robili vždy, keď niekto emigroval. Okamžite som podal žiadosť o trvalý pobyt v 7 rôznych krajinách. Kanada odpovedala ako prvá. Vyplnil som papiere, absolvoval interview, prijali ma. Myslím, že som bol jeden z úplne prvých legálnych emigrantov. Na úradoch nemali prehľad, ako proces prebieha. Na Vojenskej správe nevedeli, čo majú robiť a ako ma majú vyradiť z evidencie.

Stále som chcel ísť preč. Moja odpoveď na otázku, kde by som vlastne chcel žiť, bola vždy : tu, keby mi dali. Ale keďže mi nedali, chcel som odísť. Nebolo to nič nové, len sa všetci čudovali, že teraz, po revolúcií, keď už bude dobre, odchádzam. Ja som neveril, že sa veci zmenia až tak rapídne, aby bolo dobre.  Zdá sa, že som sa nemýlil. Mindsety ľudí sa zo dňa na deň nezmenia. Dokonca ani z desaťročia na desaťročie. A niektorí ľudia rozmýšľajú stále tak, ako sa roznýšľalo trebárs v roku 1939 alebo dokonca 1539. Je lepšie, len dobre nie je.

Moja genéracia si pamätá éru L+S, Markoviča- politickej satiry, pomerne bezobsažne. Keďže sme boli malé deti, nevedeli sme, o čo vlastne šlo. Vy ste spolupracoval s Milanom Markovičom.

45509-milan-markovic-jaro-filip-a-peter-breiner-clanok (1)
Milan Markovič, Jaro Filip a Peter Breiner

Áno, bolo to pred revolúciou. Začali sme v rozhlase ako rozhlasový kabaret –  program sa volal ,,Pod pyramídou“. Bol veľmi populárny. Už bola perestrojka a ľady sa pohli, súdruhovia. Vysielali sme v nedeľu live a každý pondelok chodila zodpovedná redaktorka s Markovičom na koberec k riaditeľovi. Boli nervózni, čo sme to zase vyprodukovali, donekonečna nám už nechceli kryť chrbát. Zaumienili si, že im máme scenár dávať schvaľovať dopredu. Tak sme vždy písali 2 verzie. Ten, čo sme nechali schváliť a potom ten, čo sme vysielali naživo. Dodnes sú z toho najlepšie úryvky na internete.

pyramida (1)
Plné štúdio v Slovenskom rozhlase

Spomínaný Julo Satinský občas v knihách uvedie príhody s vami. Máte nejaký zážitok, ktorý by ste o ňom povedali vy?

Julo Satinský bol môj sused. Stretávali sme sa dosť často, celý život sme si hovorili ,,susedko“, aj keď som sa presťahoval do Kanady. Mali sme s Julom ,, prudký písomný styk“.  Navštevoval som ho, aj keď som žil v Kanade. Keď mala moja dcéra asi 2 mesiace, sľúbil jej, že ju uvedie do spoločnosti na plese debutantiek, keď bude mať 18. Za hlbokého komunizmu bol presvedčený, že sa vrátia dobré buržoázne spôsoby. Veľmi sa nemýlil, mohla mať ples debutantiek, len už tu 8 rokov nebola.

Príhod s Julom je milión. Išiel som v Bratislave po ulici ešte ako študent. V ten deň som nahrával nejakú kapelu. Chceli sa mi odvďačiť, tak mi kúpili strašne veľkú fľašu Johnnieho Walkera- Mohla mať 5 alebo 7 litrov. Stretol som Jula, ktorý sa na mňa  spýtavo zahľadel a nič nepovedal. O ôsmej večer mi pri dverách zazvonilo asi 25 ľudí, ktorých Julo Satinský pozval ku mne. Všetci vedeli, že mám doma obrovskú fľašu whisky a bude party, len ja nie.

Kto tam ešte bol?

Bol to veľmi zaujímavý žúr. Hudobníci, herci, každý, koho Julo stretol. Pamätám si Dušana Húščavu… Bola tam jedna flautistka, na ktorú Julo kričal cez celú izbu: ,,Madam, uvedomujete si vy, že sme úplne opačného pohlavia?“

Bývali ste na Dunajskej?

Za rohom,  na Duklianskej. Na rohu dnešnej Grösslingovej a Lazaretskej. Je tam teraz Galéria 19. V mojej spálni.

Ako ste začínali v Kanade?

Nemal som problém začínať. Okrem toho, že som nechcel odísť tak, aby pozostalých drbali, tak som nechcel odísť ani tak, že by som tam musel stáť niekde v rade na polievku. Odchádzal som s pomerne dobrým resumé. Už som mal nahraté rôzne CD na rôznych labeloch a exkluzívnu 3-ročnú zmluvu s Naxosom. Bol to príjemný pocit, lebo som sa 3 roky nemusel príliš starať o prácu. Napriek tomu sa úplne náhodou podarilo, že som asi rok po príchode začal pracovať na filmových hudbách. V Kanade som žil 15 rokov a boli to príjemné roky.

Čo bola tá náhoda?

Istý filmový producent hľadal niekoho, kto mal skúsenosti s nahrávaním vo východnej Európe kvôli konzultáciám, narazil náhodou na mňa a skončilo to tým, že som písal hudbu k produkcii Columbia TriStar s Donaldom Sutherlandom, čo nebolo na začiatok najhoršie.

Čomu ste sa venovali najradšej?

,,Vším , čím jsem byl, byl jsem rád.“ Nemám srdcovku. To, že môžem robiť svojho koníčka ako prácu, je neprekonateľné. Nič lepšie neexistuje.

(foto pri hre na klaviri/dirigent)

Máte ešte nejaký, tvorivý sen, ktorý by ste chceli uskutočniť?

Vždy je to najbližší projekt. Chcel by som dokončiť to, čo mám aktuálne začaté. Teraz pracujem na troch projektech, ktoré by som chcel zrealizovať. Ale čo bude ďalej… Väčšina toho, čo som dosiahol , je ďaleko za tým, čo som si vysníval. Je to taký pocit ,,Čo ešte viac chceš?“

Kedy ste sa rozhodli pre život v New Yorku?

Dialo sa to postupne. Začal som chodiť častejšie do NY z viacerých osobných dôvodov a  zapáčilo sa mi tam. V tom istom období  dcéra skončila univerzitu a odsťahovala sa do Alberty. Zistil som, že som sám v  pomerne veľkom dome, ktorý mi je zbytočný a že sa môžem presťahovať kam chcem. Podal som si žiadosť o zelenú kartu a tri týždne po podaní, čo je asi svetový rekord, som ju aj dostal. Tak som si povedal – predám dom, idem do New Yorku.

Kde ste bývali?

V NY som 8 rokov- až do minulého roku býval na tom istom mieste, Rutherford Place. Odtiaľ som sa nepohol a bol by som tam dodnes, keby mi v auguste neskončil lease, aj keď to začalo byť neznesiteľne drahé.

O ulicu ďalej vraj býval Antonín Dvořák.

Je to dokonca oproti, cez ulicu. Z terasy som videl aj do parku, kde má Dvořák sochu. Videl som dom, v ktorom býval Dvořák, keď tam žil. Keď som sa sťahoval, nevedel som o tom

V čom je New York iný oproti Kanade? Považuje sa za top topov. If you make it there, you make it everywhere….

Nedá sa to porovnať. Vysvetľujem to na matematickom príklade. Za 14 rokov som mal v Toronte 2 koncerty, a to som bol Kanaďan. Za 2 roky v NY som mal 14 koncertov, a to som Kanaďan. Myslel som si, že kariéra, ktorú robím, je fajn, že už to je dobré. A zistil som, že ešte je kam ísť…

A ešte je kam ísť?

Vždy zostane nejaký ďalší priestor… v novembri , deň po Thanksgiving, sa mi podarilo, že som mal za prítomnosti veľkej časti mojej rodiny premiéru v Carnegie Hall. Veľmi sa tešili.

IMG_7766
V Carnegie Hall

Deadliny, motivácia- s týmto nemáte problém? Chce sa vám vždy pracovať?

Samozrejme, sú deadliny. V poslednej dobe si robím veci sám. Máme sériu koncertov ,,Soofser“ v New Yorku, čo je absolútne nezárobková činnosť, community service. Mladí muzikanti, ktorí nemajú príležitosť zahrať si v NY na verejnosti ( ak nechcú, aby to bolo metro ), si môžu zahrať tam. Oni to robia zadarmo, ja to robím zadarmo a České centrum nám poskytuje krásnu sálu tiež zdarma.

soofser

Čo by ste povedali mladým hudobníkom, ktorí začínaju? Trend je taký, že ich rodičia v tomto veľmi nepodporujú – Nerob to, neuživíš sa.

Povedal by som im to isté. Hovorím to každému, nechoďte do muziky. Teraz je to oveľa horšie. My sme ešte mali aký-taký priestor, neexistovalo kompletné zahltenie trhu, neexistoval internet, neboli sme ohrození tým, že všetko je k dispozícii a zadarmo. Dnes je trend taký, že hudba je považovaná za základné ľudské právo. Keď sa to dá stiahnúť zadarmo, prečo za to niekde platiť? Dnes sa dá všetko stiahnúť niekde zadarmo. A nedá sa s tým nič robiť. Akonáhle je niečo vonku, hneď je niekto, kto to okopíruje a postuje.

Peter_Breiner

Spomínali ste, že ste pred časom museli zmeniť mindset. Kedy sa tak stalo a prečo?

Úplne. Celý život som žil z nahrávok. Dostal som honorár za nahrávku a dostal som tantiémy za to, že sa nahrávka predávala a za to, že sa nahrávka vysielala a šírila. Dnes to všetko odišlo. Napríklad na Spotify mám asi 2000 trackov, ktoré sa občas aj hrajú, ale za 200 000 streamov za mesiac, sú to asi 4 doláre (smiech).

Keby som namiesto toho mesačne predal 100 000 CD nosičov, financujem si všetky projekty sám. Takto ale musíme vymýšľať. Treba hrať viac naživo, vrátiť sa na pódium. Je to niečo, čo internet nenahradí. Živý zážitok ľudia ešte stále našťastie chcú. Na koncertoch sa občas predajú aj nosiče. Keď má človek intenzívny zážitok, je náchylnejší zobrať si CD domov, než keď to predávame cez internet.

Marketing sa musel a musí meniť. Dnes to bez third parties v muzike nejde. Aj teraz robím na projektoch, ktoré by mali byť čiastočne financované z crowdfundingu, čiastočne zo sponzoringu. Uvidíme.

Na čom aktuálne pracujete?

Soofser je priebežný projekt, otvorené sú Slovenské tance, s Triangom hráme Slovenské tance light a hrám ich aj sólovo či v iných komorných zostavách a ďalšie dva projekty, o ktorých nechcem hovoriť. Ešte nie sú v takom štádiu, ale sú to srdcovky.

Triango (1)
Triango – Boris Lenko, Stano Palúch, Peter Breiner

Čo ste si za ten čas v živote najviac uvedomili? Aká je vaša ,,lesson learned“?

Treba sa to pokúsiť dobre odžiť, aj keď to nemá nejaký význam.

Čo znamená ,,dobre odžiť“?

Tak, aby som robil dobre sebe a pokiaľ možno nerobil zle ostatným.

Máte niekedy pocit, že to nemá význam? – resp. v čom vidíte význam, naplnenie? 

Nad touto otázkou sa už po tisícročia zamýšľalo veľa múdrych ľudí a nič nevymysleli. Myslím, že život nemá iný zmysel než ho prežiť. Všetko ostatné si ľudia len vymýšľajú, aby denne nemuseli žiť so strachom z bezvýznamnosti. Aby sa až tak veľmi nebáli smrti, ktorá tú nezmyselnosť ešte podčiarkuje. Ak vieme život naplniť niečím, čo je príjemné nám a neškodí iným, malo by to úplne stačiť. A ak dokážeme spríjemniť život iným ľuďom, tým lepšie, nech už je to čímkoľvek.

Údajne ovládate 7 jazykov.

Pomerne plynulo hovorím česky, slovensky, maďarsky, rusky, nemecky, anglicky, menej plynulo po poľsky a taliansky, lámane hovorím po francúzsky, keďže som 15 rokov žil v bilingválnej Kanade a moje deti sa učili francúzštinu. Dokážem s orchestrom komunikovať v japončine. Než som prvýkrát šiel do Japonska, mal som niekoľko lekcií, aby som mohol uvádzať koncerty v japončine, to tam veľmi zaberá. A s Borisom Lenkom občas komunikujem v lámanej srbštine.

Aké sú vaše najlepšie zážitky z koncertov na medzinárodnej úrovni?

Bolo ich veľa. Ja mám zážitok vždy keď prídem na pódium, lebo to bol môj sen. Keď som začal chodiť v Košiciach na konzervatórium, zistil som, že tam majú filharmóniu aj operu – nie jeden, ale dva orchestre. Chodil som na úplne každý koncert a každé operné predstavenia. Celé noci som nespal  a predstavoval som si, že dirigujem filharmóniu. Bol by to pre mňa najväčší zázrak v živote. Ten sa prvýkrát naplnil, keď ma profesor Holoubek na školskom koncerte vyzval, aby som dirigoval prídavok. Teraz, keď stojím trebárs pred takou Kráľovskou filharmóniou v Londýne a dirigujem , hovorím si – človeče, to je snáď ešte o kúsok lepšie, než školský orchester!

orchester

Nezovšednelo mi to, zakaždým je to zážitok. Nebolo zlé hrať pre 70 000 ľudí v Hong Kongu na dostihovej dráhe. To bol rock’n‘roll. Tokio Opera City Hall je neuveriteľná hala. Carnegie Hall je tiež v pohode

Svojho času ste boli považovaní za ,,deštruktívny živel“. Ako je to so vzťahmi so Slovenskom teraz?  Máte podporu aj keď žijete mimo?

Zo slovenskej strany sa to neustále zlepšuje. Neviem, čím to je.

Odkedy?

Ono sa to tak striedalo. Odišiel som v podstate ešte predtým, než Slovensko vzniklo. Rok po mojom odchode sa Slovensko oddelilo. Zo začiatku to boli podivné nacionalistické vlády, s ktorými sme nezdieľali príliš veľké vzájomné sympatie.

V novembri som na slovenskej ambasáde dostal cenu od krajanskej organizácie v USA “Friends of Slovakia”. Dali mi ju za zásluhy o propagáciu slovenskej kultúry v Amerike. V akceptačnom prejave som spomenul, že cesta od nepriateľa štátu, zákazu účinkovania na ambasáde v Kanade či zákazu účasti zamestnancov slovenskej ambasády na mojom koncerte pre US Department of State až po túto plaketu je dlhá a kľukatá.

Po výmene garnitúr prišiel do USA ako veľvyslanec Martin Bútora. Prístup sa zmenil o 180 stupňov a ja som hral na otvorení novej budovy veľvyslanectva vo Washingtone. Kurz sa opäť zmenil, keď Bútora odišiel a teraz sme v období, keď som na oficiálnej úrovni súčasťou slovenskej kultúry a mám so slovenskou reprezentáciou veľmi pozitívne vzťahy a príjemné zážitky. Ambasáda a konzulát v USA ma naozaj podporujú ako vedia a pridalo sa k nim aj Ministerstvo zahraničných vecí.

A čo nový prezident?

Je to lepšia alternatíva.

Ľudia vás v súčasnosti na Slovensku registrujú hlavne vďaka stĺpčekom v novinách.

Vyzerá to tak, že mi okolo Vianoc vyjde ďalšia kniha, práve zbierka stĺpčekov, ako Javorové listy, čo bol na slovenský bestseller. Uvidíme, ako to bude prebiehať v zmenenom trhu, keď ma toľko ľudí nepozná, lebo som dlho nebol s Markovičom v televízii… Ale napriek tomu sa možno sa trošku zmení ako ma ľudia registrujú. Na budúci rok vo februári je v balete SND naplánovaná veľká premiéra –  Slovenské tance.

Ako vznikli?

Pre London Symphony Orchestra som aranžoval Uhorské tance. Vtedy som si uvedomil, že takmer každý národ má sériu symfonických alebo klasickohudobných tancov na báze folklóru. Dvořák komponoval Slovanské tance, Granados Španielske tance, Beethoven Nemecké tance, Glinka, Borodin a Čajkovskij ruské, Chopin poľské a mohli by sme pokračovať dlho.

Symfonické tance patria k najúspešnejším číslam v klasickom repretoári. Je to medziiným aj forma reprezentácie, keď orchestre cestujú na zahraničné turné. , Maďarský prídavok je vždy Uhorský tanec (aj keď ich Brahms ukradol, medziiným od kolegu z Bardejova – Bélu Kellera), Španieli hrajú Iberiu.

My máme Tance z Galanty, ale tie urobil Zoltán Kodály. A ešte Tance z Pohronia od môjho učiteľa Alexandra Moyzesa. Slovenské tance, nevedno prečo, neurobil nikto. Tak som ich začal postupne vo voľnom čase písať. 16, ako Dvořák, môj kompozičný pradedko.

Keď boli tance hotové, začal som rozmýšľať, čo s nimi. Medzitým som stretol môjho kolegu a spoluproducenta Soofsra, Sashu Santiaga, ktorý ma uhovoril, že do toho treba ísť. Vyskúšať crowdsourcing, nahrať ich, urobiť videá. Myšlienka začala oscilovať. Slovenské tance sa dostali na Pohodu – síce s maďarským orchestrom, ale bola takmer kompletná premiéra – 15 tancov.

Odrazili sme sa práve od Pohody, začali sme crowdsourcing, ktorý bol nie veľmi úspešný, ale aspoň sme mali peniaze na počiatočný štart a údržbu..Zo Slovenska sme mali veľa malých prispievateľov, z USA zopár väčších – napríklad Slovensko- americké kultúrne centrum, čo je opäť zásadná zmena oproti tomu, ako ma krajanské spolky doteraz vnímali. Asi to bude výmenou generácií. Aj keď potrebné peniaze zatiaľ nie sú, informácia o existencii projektu je vo vzduchu, hrajú sa všetky verzie a tým, že Sasha tlačil, aby sme na to išli netradičným spôsobom, vyskakujú bubliny na úplne nečakaných miestach a dokonca sa objavujú možní sponzori. Som zvedavý kedy naplníme pôvodnú myšlienku – nahrávku v Londýne.

Prečo na Pohode nehral slovenský orchester?

Pohoda sa nevedela dohodnúť so žiadnym slovenským orchestrom. Buď nebol voľný alebo nebol ochotný.  Mišo Kaščák zavolal do Győru, prišiel veľmi dobrý orchester a dôstojne sa s tým vysporiadali.

pohoda
Slovenské tance na Pohode.

Dúfajme teda, že raz to bude hrať aj ten náš.

Hrala to Štátna filharmónia Košice, no nikdy nie ako komplet 16-tich tancov, len asi 8. Chodím tam dirigovať pravidelne a skúšam si rôzne projekty. Rád sa tam vraciam, dobre sa mi tam pracuje  s orchestrom aj s obecenstvom sa máme radi.

dirst

Potrebujete niekedy od tvorby aj zresetovať? Mávate stavy ,,na dnes dosť“?

Určite. Hrám futbal, čítam.

Čo počúvate?

Všetko, je toho veľa. Priatelia – mám generačne celkom pestrých známych, mi občas pošlú niečo, čo aktuálne počúvajú., tak to mám dosť pestré

Americká ,,rodina“ Breinerovcov je zaujímavá. Aj keď ste o sebe nevedeli, dali ste sa dokopy podľa priezviska, ešte sa stretávate?

Stále sa stretávame. Na Thanksgiving prišli moje deti,  prišiel môj bratranec Cary, ktorý žije v NY, ďalší bratranec z druhej strany –  príbuzný, ale taký vzdialený, že vždy musíme zavolať strýka Igora zo Sydney, aby vysvetlil spojenie. On jediný ovláda rodostromy. Nazbieralo sa nás 12. Už nedebatujeme, či sme alebo nie sme príbuzní. Všetci sme sa proste rozhodli.

IMG_7778

IMG_7721
Breinerovci a Thanksgiving

Ako ste sa našli?

Cez Facebook. Bratranec Cary je tiež v New Yorku, máme to isté priezvisko, povedali sme si – poďme na večeru. Šli sme na večeru aj s jeho ďalšími dvomi súrodencami a naozaj sme si sadli.. Zistili sme, že naši starí rodičia pochádzajú z neďalekých dedín z bývalého Rakúsko-Uhorska. Naše priezvisko nie je až také časté, takže ak bývali takto blízko, asi budeme rodina.

Rovnako som našiel takýchto príbuzných v Kalifornii. Komunikovali sme veľmi dlho emailom a nevedeli sme sa nijako stretnúť, až sa jeden deň Michelle rozhodla, že sa ide vydávať a pozvala ma na svadbu, bez ohľadu na to, či som príbuzný, alebo nie. Tam to tiež veľmi klaplo.

Bratranec v NY je zvukár, sesternica v Kalifornii pracovala dlhé roky v nahrávacom biznise. Také divné zhody okolností. Po 4 rokoch, čo sme sa poznali s Carym sme zistili, že máme spoločných lekárov. Môj otec i jeho otec sa volali Ernest a narodili sa v tom istom roku.

Vonnegut mal podobný názor- nech sa ľudia rozhodnú, že sú príbuzní a nech tak žijú. Bude to určite dobré, aj keď sú náhodne zoradení. My sme sa tiež všetci dohodli. Síce nie celkom náhodne, ale baví a teší nás to.

photo-1
Peter so synom a s dcérou

Nedávno ste sa presťahovali z Manhattanu do Brooklynu, v čom je rozdiel?

Je to iné. V Brooklyne nie je manhattanská energia. Williamsburg je dosť hipsterský, ale, keďže trávim veľa času na Manhattane, či už kvôli kultúre, športu, jedlu, alebo spoločenským eventom, veľký rozdiel nepociťujem. A mám lepší, priam filmový výhľad, Priamo na Manhattan. Three bridges view.

vyhlad
Sunrise – view from Brooklyn.

Ako vnímate ,,hipsterizmus“? Aj u nás sa to vo veľkom rozmohlo, ľudia dokonca vravia, že Bratislava je na tom ,,horšie“ ako Praha.

Je to divné. Sú to ľudia, ktorí chcú byť nezávislé individuality a vyzerajú všetci rovnako, uniformovaneAle je to asi periodická záležitosť.

Obľúbené miesta v New Yorku?

Dosť často sa vyskytujem v mojej obľúbenej kaviarni Piccolo Cafe na 3. avenue, ktorú som spopularizoval na webe. Alberto – majiteľ kaviarne, mi vždy hovorieva ,,Some people from Slovakia were here yesterday, they were asking about you!” Je to veľmi milé.  Ľudia sa odfotia, pošlú mi fotku a ja ich postujem, aj keď som sa s nimi nikdy nestretol. Každopádne, všetci uznali, že káva je skvelá.

Inak sa vyskytujem v blízkosti môjho domu, v kaviarňach s dobrou kávou a ovzduším. V reštauráciách, divadlách a na koncertoch. Raz do mesiaca na Soofseri. A samozrejme na futbale.

football
The team

Rozhovor prebieha v sobotu, cez referendum. Čo si myslíte, aká bude situácia na Slovensku po referende? V Amerike prebehla už dosť dôkladná diskusia na túto tému.

Úroveň vzdelania a celková informovanosť je na Slovensku dosť nízka. ,,V dolinách…“ (na nápev K. Duchoňa pozn. autora) sa ešte stále žije nejakým kmeňovým spôsobom. Ešte dnes sa niektorí ľudia dajú usmerniť tým, čo počujú z kancľa.

Miestami má človek pocit, že ľudia zblbli, keď vidí, čo všetko sa šíri. Je to asi výsledok internetu a informačného šumu, ktorý nivelizuje hodnotu informácií na rovnakú, nech je z akéhokoľvek zdroja. Ľudia buď nevedia, alebo si nechcú dať tú námahu, aby si z informácií vyberali. Prijímajú tie najednoduchšie a najmenej namáhavé.

Aliancia pochopí akýkovek výsledok referenda ako mandát na vytvorenie politickej strany. Dá sa očakávať, že budeme mať jednu veľmi ortodoxnú kresťanskú stranu, ktorá sa bude pokúšať využiť svoj mandát tak, že bude zavádzať stredoveké predpisy a zásady postavené na bizarnej ideológii.

Na Slovensku cítiť naučenú bezmocnosť, je priam generačná.

Presne kvôli tomu. Vyplýva z neinformovanosti a neochoty investovať čas a námahu do získavania informácií, ktoré majú nejakú kvalitu. Ako som vravel, ľudia buď nie sú ochotní, alebo nie sú schopní vyberať si informácie. Všetky spiklenecké teórie sú ľudia ochotní akceptovať jednak preto, že sa nemusia namáhať a aj preto, že im to dáva pocit výnimočnej odlišnosti. Je to dosť zničujúci fakt.

Je to len u nás?

Je to generálne. Možno je na Slovensku presila tých neinformovaných trochu väčšia, než v ostatných krajinách. Kde inde by sa zobrali všetci proruskí, proputinovskí blúznivci? Samozrejme, okrem tých, čo sú buď senilní alebo zaplatení.

Viete si predstaviť, že by ste sa jedného dňa vrátili?

Zatiaľ nie.

Čo by sa muselo zmeniť?

Asi ja.

pbO Petrovi Breinerovi ( 3. 7. 1957, Humenné)

Je jeden z najnahrávanejších hudobníkov na svete. Skladateľ, dirigent, klavírny virtuóz, aranžér a publicista. Žije v New Yorku. Venuje sa interpretácii klasickej hudby, jazzu, tanga, či filmovej hudby. Hral a dirigoval stovky koncertov a nahrávok. Medzi orchestre, ktoré dirigoval, patria napr. the New Zealand Symphony Orchestra, Vienna Mozart Orchestra, Royal Philharmonic Orchestra, the Moscow Symphony Orchestra, Hong Kong Philharmonic Orchestra… Pre Naxos nahral vlastné aranžmány národných hymien, všetky ste mohi počuť na OH v Aténach, 2004 a ilegálne v Pekingu, 2008. Jeho doterajšia tvorba je zachytená na viac ako 200 digitálnych a 100 analógových nahrávkach, z ktorých sa po celom svete predalo viac ako 2 milióny kusov.

Svojimi stĺpčekami pravidelne prispieva do SME a Denníka N, môžete ho čítať na blogoch http://pbreiner.blogspot.sk/foodblogu , či Facebooku a počúvať – Spotify  a na http://www.instantencore.com/contributor/contributor.aspx?CId=5002288.